V jeden večer som si povedala, že dlho som nekreslila portrét ceruzkou a uhlíkom. Tak som si sadla a zavrela oči a uvidela som Ju. Bola hneď výrazná, hrdá a taká krásne dokonalá. Videla som ju v predstavách úplne jasne. Fascinovala ma hlavne tá jej hrdosť. S veľkými obavami, či ju budem vedieť takú dokonalú preniesť aj na papier, som začala maľovať. Maľovala som až do rána, nemohla som prestať… Nejedla som, nepila, iba kreslila a tieňovala. Po niekoľkých hodinách, keď som už bola úplne zlámaná, pozrela som sa na ňu s odstupom aaa bola tam. Presne taká, ako som si ju predstavovala. Moja indiánka? Černoška? Černošská indiánka.
Taká krásna a hrdá …
